Dnes je to presne 10 rokov odkedy nastúpil Peter „Collin“ Varga k svojmu prvému zápasu pod hlavičkou Českého florbalu. My sme sa pri tejto príležitosti s Collinom porozprávali. Mnohí ho vo florbalovom prostredí poznajú práve pod prezývkou Collin, či už ako brankára alebo rozhodcu.

VIEŠ, ŽE JE POTREBA PÍSKAŤ AUTY PÍŠŤALKOU A VIEŠ AJ PREČO?

Collin patril medzi tých študentov, ktorí sa rozhodli po strednej škole odísť do zahraničia. Jeho voľbou bola Praha, kde aj pôsobil v miestnom klube FBŠ Bohemians respektíve o sezónu neskôr v Sokol Královské Vinohrady. K pískaniu sa dostal až v Českej republike. Hneď niekoľko faktorov zapríčinilo že sa Collin dostal k píšťalke. Bola to kombinácia troch vecí. Za prvé bolo treba splniť povinnosť oddielu kde som prestúpil (FBŠ Bohemians), tak ma vyslali ako nováčika v klube, aby nebola pokuta. Zároveň som už vtedy počul, že sa tým dá zarobiť cez víkend nejaká koruna navyše čo mi ako 18 ročnému čerstvo presťahovanému do Prahy prišlo vhod. Posledná vec bola asi šťastie na ľudí ktorých som zo začiatku hneď vďaka pískaniu spoznal. To ma nakoplo. Nebola to však úplne prvá skúsenosť s pískaním. Prvý poriadny zápas som však pískal na Slovensku. Ako inak extraligu mužov. Florko vs. Nitra. Nedorazili rozhodcovia a tak som pískal ako brankárska dvojka zápasu za Florko (bez licencie). Za Nitru pískal myslím p. Janega. Aj keď je pravda, že pískaním by som to nenazval. Len som tam postával a ukazoval auty. Oficiálne a so všetkým čo k tomu patrí ale až v Čechách.

Presne pred desiatimi rokmi (19. septembra 2009) sa Collin postavil k svojmu prvému zápasu v Českej republike. Bol to zápas najnižšej ženskej ligy medzi FBC Panthers „B“ a TJ Sokol Královské Vinohrady. Prvý turnaj som úplne z hlavy vytesnil. Naozaj si nespomínam na nič. Ten kľúčový bol druhý. Dostal som nomináciu na 6. ligu chlapov a bol som z toho pekne v strese. Pavel Doubek, ktorý tvorí nominácie rozhodcov pre región Prahu a Stredné Čechy mi vtedy volal, že to bude asi trochu „záhul“ pre nováčika ale že keď to vezmem tak mi tam pošle top rozhodcu ktorý mi pomôže a veľa ma môže naučiť. Nuž vzal som to. A tak som stretol Petra Michálka dodnes môjho blízkeho priateľa a prvého mentora. Bol to jeden z prvých ľudí ktorý vysvetlovali veci položením otázky – vieš, že je potreba pískať auty píšťalkou a vieš prečo? Netušil som. Preto som ich ani nepískal, veď predsa každý vie, že je aut. No pretože to potrebuje vedieť aj stolík aby zastavil čas, odpovedal mi. A takto to prebiehalo celý deň. Bol to absolútny rýchlokurz a neskutočná škola. Myslím, že aj Petr videl talent a chuť. Hneď ten víkend sme sa išli pozrieť na zápasy prvej ligy na Vinohradoch a začali spolu diskutovať o pískaní. Bolo to pekné obdobie, kedy stačilo málo, aby sa človek posunul o niekoľko levelov vyššie.

CHCEME SI VYBUDOVAŤ ZNAČKU“


Veľa rozhodcov začína s nejakým veľkým rozhodcovským cieľom (pískať Extraligu, majstrovstvá sveta) kam sa túžia dostať. Plánoval to tak aj Collin? Ťažko povedať. Myslím, že celá „kariéra“ sa zatiaľ hýbala v sinusoidách a cykloch ako to už v živote chodí. Za začiatku som po tom túžil, následne si trebalo vybrať či človek bude pokračovať na vysokej úrovni v bráne alebo s píšťalkou. Keď už si vybral, prišla kríza a chuť sa na všetko vykašlať. Potom prišla etapa funkcionára a pískanie paradoxne išlo tiež trochu iným smerom. Verím, že všetko malo svoj zmysel. Dnes už to viem určite.

8 rokov trvala cesta do Extraligy mužov. 15. decembra 2017 sa Collin so svojím kolegom Přemyslom Bališom dočkali. Prvý zápas v najvyššej českej súťaži, medzi Mladou Boleslavou a Pardubicami započali svoju „Superligovú kariéru“. Do dnešného dňa majú za sebou 9 zápasov v najvyššej súťaži mužov. No to sa im máli a už v tejto sezóne by sa tento počet mal zvýšiť. Aké ďalšie ciele si Collin s kolegom stanovili?Práve to aby ich nezostalo len „niekoľko“. V Čechách sa trochu mení systém a rozdelila sa licencia od tzv. listiny. Listina určuje v podstate aktuálnu výkonnosť. Iba pred touto sezónou sme sa dostali na tú Superligovú, takže to všetko len poriadne začne. Budeme sa na nej chcieť jednoznačne udržať. Myslím, že s kolegom to čo sa týka cieľov máme jasne dané. Zápas od zápasu predvádzať stabilné a kvalitné výkony s ľudskou tvárou. Chceme si vybudovať značku a ak si časom zaslúžime nominácie na náročné zápasy tak budeme chcieť odísť s dobrým pocitom kvalitne odvedenej práce. IFF a Superfinále znejú krásne. Ale treba postupovať s pokorou. Aspoň nám sa to vždy vyplatilo.

Pozitívne pocity zo zatiaľ desaťročnej rozhodcovskej kariéry v Českej republike prevládajú nad negatívnymi a my pevne veríme, že to ostane tak aj naďalej. Stretol som skvelých ľudí, navštívil nespočet hál a miest a nabral plno skúseností, ktoré sa mi dnes hodia aj v mojom pracovnom živote. Tých pár hlupákov čo bolo a bude po ceste a tisíce najazdených kilometrov za to stálo. A ešte som prišiel o vlasy. Vždy som myslel, že to bude kvôli helme, ale aj keď už skoro nechytám tak ich je menej a menej.“

„NEBÁL SOM SA O PROBLÉMOCH HOVORIŤ“

Po niekoľkých rokoch ako rozhodca v Českej republike, sa stal Collin predsedom Komisie rozhodcov na Slovensku. Čo ho k tomu viedlo a Ako sa mu darilo? „Asi ma k tomu viedlo, že som videl v ČR ako to funguje myslel som, že na Slovensku to stačí prekopírovať a úspech sa dostaví. Bol som mladší, mal viac času a nevedel som pracovať s prioritami. Každý projekt, ktorý ma trochu zaujímal som chcel uskutočniť. Chcel som ukázať, že ta zmena je možná a chce to len víziu. Realita bola tvrdšia, ale keď už som sa do toho pustil, chcel som to skúsiť.

Či som dosiahol všetko čo som chcel? Nech si to zhodnotia iní. Chcem veriť, že niektoré veci mali zmysel a nastavili smer. Bohužiaľ s čím som rozhodne v počiatkoch nepočítal bolo množstvo operatívy ktorá za celou KRD stála. Nemali sme sekretára, nominácie som prakticky robil 2-3 roky skoro sám. Každý týždeň 10 mesiacov, po práci do noci. To dnes hodnotím ako svoje zlyhanie. Nedokázal som vysvetliť, že takto to byť nemôže a nemám čas sa venovať dlhodobejším projektom prípadne viac delegovať. Nechcem však aby to znelo ako plakanie. Tušil som do čoho som išiel a po 3 rokoch ma to vytrestalo. V práci som sa pomerne rýchlo kariérne posúval a času ešte viac ubúdalo. Pamätám si, že pred poslednou sezónou som už normálne vyhorel. Viacmenej som len premýšľal ako s tým seknúť aby som v tom nenechal rozhodcov a úniu zo dňa na deň. Našťastie sa vtedy objavil Peťo Zámečník plný elánu tak sa to „vyriešilo samo“. Ten koniec bol ale aj tak tŕpky. Dostal som sa do fáze, že keď som videl zvoniť telefón s menom niekoho z okolia slovenského florbalu nedokázal som často zdvihnúť. Bola to ale cenná škola, precenil som ku konci už svoje možnosti. Musel som z toho už vypadnúť. Ani fakt, že som žil v Prahe a každý minimálne druhý víkend sa otáčal na Slovensko nepomohol.“

„Dnes mám radosť z drobností. Podarilo sa nám utvoriť druhú sezónu solídnu partiu ktorá aspoň čiastočne vedela držať spolu a k vzájomnému osočovaniu pribudla aj kolegiálnosť a diskusia. Osobne som mal radosť zo školení v Turanoch kam sme tak trochu donútili docestovať celé Slovensko aby sa ľudia spoznali. Skúsili sme implementovať aj fyzické testy. Rozdelili sme rozhodcov na regionálnych a celoštátnych. Chceli sme dobudovať základné štruktúry a procesy. Začali sme spolupracovať s IFF na tvorbe medzinárodných párov. Osobne považujem za úspech aj takú vec ako zjednotenie rovnošaty. Do tej doby si každý pískal v čom chcel. Nech si o kvalite a vizuálne dnes hovorí kto chce čo chce ale myslím, že to bol krok dopredu. Zároveň sme kvalitnejšie dresy (ak niekto mal napr. Adidas) nijak drasticky neobmedzovali. Ale do štartu mal človek možnosť po niečom siahnuť. Veľmi sa mi páčia aj vaše nové dresy. Vyzerá to rozhodne ako ďalší krok vpred. Taktiež sme sa snažili transparentne komunikovať ako s rozhodcami tak aj tímami. Nebál som sa verím o problémoch hovoriť. Bohužiaľ ma florbal ale neživil, dnes ma mrzí, že sa nepodarilo vymyslieť nejaký lokálny rozvojový projekt ktorý by „ma prežil“. Vo svojej podstate sme len trochu rozvinuli niekoľko základných oblastí, ale veľká revolúcia sa rozhodne nekonala. Balancujem s pokorou. Ako som hovoril, chcem veriť, že niečo z toho malo zmysel. Rešpektujem každého kto sa do tejto oblasti pustil predo mnou aj po mne. Ďakujem aj Otovi Divinskému a celej komisii, ktorý ma podporovali a bolo super s nimi spolupracovať.“

„CHYBY BUDEME ROBIŤ VŽDY“

Čo by Peter odkázal naším rozhodcom? Nech sa inšpirujú ale nech nekopírujú. Nech sa učia od lepších ale vytvárajú si svoj pohľad na florbal. Nech sa neboja ísť po zápase spýtať kohokoľvek v okolí na názor (ak nemajú alebo aj ak majú na zápase delegáta). Nech sa vždy pýtajú prečo, aby pochopili zmysel pravidla, nie len jeho znenie. A nech všetci ostatní nezabúdajú, že sú to tiež len ľudia. Chyby budeme robiť vždy.

„NEDÁ SA OČAKÁVAŤ, ŽE NIEKTO NA ZVÄZE MÁVNE PRÚTIKOM.“

Ako vidí terajšiu nie príliš lichotivú situáciu s rozhodcami na Slovensku Collin?“Musím sa priznať, že od svojho odchodu z Komisie rozhodcov som slovenský florbal veľmi obmedzil. Nie že by mi na ňom nezáležalo ale proste som potreboval pauzu. Takže lokálnu situáciu nepoznám a ani sa o nej s nikým snažím nebaviť. Beriem to tak, že svoju šancu som mal a pokiaľ sa nerozhodnem to opäť skúsiť tak nemám právo negatívne hodnotiť. Čo sa týka rozhodcov tak problém bude ale najskôr ako vždy v ľuďoch. Hlavne v tom, že ich je na všetko málo. Florbal potrebuje kluby a kluby musia generovať ľudí na všetky posty a funkcie. Ja som tiež rozhodca v podstate len náhodou z donútenia. Povinnosť školiť je za mňa nutná. Nedá sa očakávať, že niekto na zväze mávne prútikom a na ulici sa nájdu ľudia čo budú chcieť pískať bez znalosti tohto športu. Je to zložitá otázka. Vstupuje tu plno faktorov a podľa mňa je chyba ukazovať prstom len jedným smerom.“ 

„ARE YOU NERVOUS?“ „NO, I´M EXCITED“

Desať rokov pískania priniesli Collinovi aj nejaké zaujímavé zápasy a zážitky. „Asi ma napadnú dve veci. Jednak prvý zápas Superligy a taktiež odpískať si zápas v O2 Aréne. Síce len predzápas superfinále – bolo to finále stredných škol chlapcov – ale aj tak už v hale bolo asi 3000 ľudí a ten pocit je naozaj magický. Navyše tam „padol gól“ zo situácie keď vyhodil loptu brankár a doskákala bez teču až do brány. Vyriešili sme to našťastie správne, ale nestáva sa to každý deň.

Pred prvým zápasom v najvyššej súťaži sa môže dostaviť mierna tréma a tak tomu bolo aj v Collinovom prípade. Jednoznačne. Ale je to tréma podobná tomu čo som zažíval ako brankár pred zápasom. Máte prirodzené obavy, ale zároveň obrovskú chuť sa ukázať a zároveň zostať neviditeľný. Simon Sinek o tom hovorí v spojitosti so športovcami príkladom rozhovoru. Neviem, či na to máme podobné slová v slovenčine preto použijem angličtinu. Reportér sa pýta – „Are you nervous? . Športovec odpovedá – „No. I m excited“.“